Main Menu

Slovensko 1841-1918

Roku 1841 – Generálny konvent protestantských cirkví v Pešti vyhlásil, že v uhorských evanjelických cirkvách majú prevahu Maďari, preto úradnou rečou musí byť maďarčina. Zrušil študentské spolky a literárne ústavy zmenil na školy kazateľstva.

Roku 1843 – 11.-16. 7. – na fare v Hlbokom prerokovali Ľudovít Štúr (1815-1856), Michal Miloslav Hodža (1811-1870) a Jozef Miloslav Hurban (1817-1888) pravidlá kodifikácie novej spisovnej slovenčiny. V tejto fare, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie miesta slovenského národa, žil Jozef Miloslav Hurban (od roku 1843 až do svojej smrti) a je rodným domovom Svetozára Hurbana Vajanského (1847-1916),

– neskôr – uzákonenie spisovnej slovenčiny schválil aj bernolákovský katolícky básnik Ján Hollý (1785-1849), ktorého v tejto veci navštívili Štúr, Hodža a Hurban na jeho fare v Dobrej Vode.

Roku 1843 – Evanjelický konvent pozbavil Ľudovíta Štúra funkcie zástupcu profesora Jiřího Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej v Bratislave.

Roku 1844 – skupina študentov evanjelického lýcea v Bratislave odišla študovať do Levoče. V tejto súvislosti Janko Vlastimil Matúška napísal slová protestnej piesne Ponad Tatrou blýska, ktorú v roku 1918 pod zmeneným názvom Nad Tatrou sa blýska vyhlásili za časť československej hymny.

Roku 1844, 26. 8. – na evanjelickej fare Michala Miloslava Hodžu bol založený prvý celonárodný kultúrny spolok Slovákov Tatrín.

Roku 1844 – v druhom ročníku almanachu Nitra po prvý raz použili novú spisovnú slovenčinu. Ján Kollár a Jiří Palkovič ostro kritizovali Štúrovcov za tento čin.

Roku 1845 – Ľudovít Štúr začal vydávať Slovenské národné noviny. Vychádzali dvakrát týždenne a mali dvojtýždennú literárnu prílohu Orol Tatránsky.

Roku 1845, 9. 2. – Samuel Jurkovič na podnet Ľudovíta Šuleka založil v Sobotišti „Spolok gazdovský“, ktorý bol prvým svojpomocným peňažným úverovým družstvom na európskom kontinente.

Roku 1846 – Ľudoví Štúr publikoval literárne dielo Nauka reči Slovenskej (Náuka reči slovenskej), ktorým položil základy spisovného jazyka po gramatickej stránke.

Roku 1846 – slovenský čitateľský spolok vo Viedni, v ktorom sa združovali študenti Pázmana pod vedením Martina Čulena a Martina Hattalu, prejavili svoj súhlas so Štúrovou kodifikáciou spisovnej slovenčiny.

Roku 1846, marec – k Štúrovej reforme sa pridali aj katolícki seminaristi v Trnave, združení okolo Jána Palárika a Jozefa Viktorína.

Roku 1846, máj – vyšla štúdia Nárečia slovenskuo alebo potreba písanja v tomto nárečí, na ktorej Ľudovít Štúr pracoval od roku 1843, a ktorou zdôvodňoval svoju jazykovú reformu.

Roku 1846 – Ján Kollár, podporovaný Čechmi, vydal polemický zborník proti slovenčine Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.

Roku 1846 – Slovenskí katolícki seminaristi v Pešti združení v Slovenskom čitateľskom spolku sa pridali k štúrovej slovenčine.

Roku 1846, jeseň – Jozef Miloslav Hurban začal vydávať v Skalici Slovenskje pohľadi na vedi, umeňja a literatúru, v ktorých uplatňoval a bránil nový slovenský literárny jazyk.

Roku 1847, 10. 8. – na poslednom zasadnutí Tatrína, ktoré sa konalo v Čachticiach u katolíckeho farára Jozefa Urbanovského, došlo k dohode medzi bernolákovcami a štúrovcami o všeobecnom prijatí nového spisovného jazyka.

Roku 1847, 30. 10. – Ľudovít Štúr bol vyslaný mestom Zvolen za poslanca do uhorského snemu. Hneď po svojom zvolení predložil snemu petíciu Slovákov za zrušenie zákonov, ktoré násilne zavádzali maďarčinu nielen v úradoch, ale aj na školách a v kostoloch. Svoje reči predniesol na sneme 17. novembra a 21. decembra. Bránil záujmy slovenského národa proti legálnej maďarizácii. Vyhlásil, že najlepší liek proti revolúcii je sloboda.

Roku 1848, 18. 3. – uhorský snem zrušil poddanstvo.

Roku 1848, 6. 4. – Ľudovít Štúr sa stretol s chorvátskym bánom Jelačičom a hovorili o možnosti vojenského konfliktu medzi Maďarmi a Slovanmi v monarchii.

Roku 1848, 30. 4. – Ľudovít Štúr navštívil Prahu. Zapôsobil na českú mládež natoľko, že táto verejne spálila zborník vydaný Jánom Kollárom Hlasové o potřebě jednoty společného jazyka.

Roku 1848, 10. 5. – v Liptovskom Mikuláši boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa, najpokrokovejší slovenský politický program v 19. storočí. Maďarská vláda vyhlásila stanné právo a vydala zatykač na Štúra, Hodžu a Hurbana, ktorým sa však podarilo zachrániť útekom do Rakúska.

Roku 1848, 2. 6. – v Prahe sa konal Slovanský zjazd. Slovenskí predstavitelia sa na ňom zúčastnili pod vedením Štúra, Hodžu a Hurbana. Štúr kritizoval austroslavistické postoje českých liberálov a všetci slovenskí rečníci protestovali proti maďarizačnému nátlaku v Uhorsku. Slováci predložili spoločné žiadosti s Rusínmi a nakoniec sa dohodli s Chorvátmi o spoločnom postupe aj vo vojenských podujatiach na vydobytie svojich národnostných práv.

Roku 1848, 2. 7. – Jozef Miloslav Hurban na chorvátskom sabore v Záhrebe rečnil o útlaku Slovákov a žiadal bratský chorvátsky národ o pomoc. Snem ustanovil osobitný výbor s úlohou vypracovať návrh na spoločný postup Chorvátov, Srbov a Slovákov voči Maďarom. Ľudovít Štúr získal finančnú podporu pre slovenské národné hnutie od srbského kniežaťa Michala Obrenoviča.

Roku 1848, koniec augusta – slovenskí vodcovia začali organizovať dobrovoľníkov do povstaleckých vojenských zborov.

Roku 1848, začiatok septembra – rakúsky minister spravodlivosti Alexander Bach pri zostavovaní podmienok maďarsko- chorvátskeho vyrovnania prijal i národný program Slovákov. Maďarsko-chorvátske vyrovnanie sa však neuskutočnilo, preto bán Jelačič 7. septembra so svojím vojskom prekročil Drávu a tiahol smerom na Budapešť.

Roku 1848, 16. 9. – krátko po útoku bána Jelačiča proti Maďarom, sa vo Viedni vytvorila Slovenská národná rada, ktorú tvorili: Štúr, Hurban a Hodža, za tajomníkov menovali Bohuša Nosáka a Daniela Jaroslava Bôrika, zatiaľ čo pre vojenské vedenie pribrali moravských dôstojníkov Bedřicha Bloudeka a Františka Zacha.

Roku 1848, 17. 9. – Slovenská národná rada vydala rozkaz na nástup dobrovoľníckych zborov proti Maďarom.

Roku 1848, 18. 9. – slovenskí povstalci prekročili moravsko-slovenské hranice a obsadili Myjavu. Dobrovoľnícke zoskupenie odišlo na západné Slovensko (pod vedením hlavného dôstojníka Gloudeka). Vznikol štátny znak.

Roku 1848, 19. 9. – vyhlásili štúrovci na Myjave nezávislosť Slovákov od uhorskej moci. Začalo slovenské povstanie proti Maďarom. Maďarská vláda odpovedala terorom. Vodcov povstania vyhlásila za vlastizradcov a pozbavila ich uhorského štátneho občianstva. Rozpútala prenasledovanie všetkých národných pracovníkov na Slovensku a koncom októbra dala v Hlohovci popraviť dvoch slovenských študentov – povstalcov, Karola Holubyho a Vila Šuleka.

Roku 1848, 22. 9. – pri Brezovej sa po prvý raz stretli v boji slovenskí povstalci s maďarskými gardami, ktoré proti nim vyslala uhorská vláda.

Roku 1848, 24. 9. – bolo v Maďarsku porazené vojsko bána Jelačiča. Stiahol svoje jednotky do Chorvátska.

Roku 1848, 28. 9. – slovenskí povstalci sa stiahli za moravské hranice, kde boli odzbrojení.

Roku 1848, 17. 10. – Lajos Kossuth vydal zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a vypísal odmenu 50 zlatých za ich hlavy.

Zatykač je nahovorený na CD 2 ako Outro.

Roku 1848, koniec októbra – bolo potlačené povstanie vo Viedni.

Roku 1848, 2. 12. – po demisii cisára Ferdinanda V. nastúpil na trón jeho sotva 18-ročný synovec František Jozef I.

Roku 1848, 3. 12. – slovenskí dobrovoľníci zložili prísahu vernosti cisárovi a slovenskému národu. Pod velením podplukovníka Frischeisena „zimná výprava“ prenikla cez Strenčiansku úžinu na Kysuce, odtiaľ do Turca a obsadzovala postupne široké pásmo stredného a východného Slovenska. Druhá skupina vnikla na juhozápadné Slovensko. Aj keď ich počet postupne prevýšil 2 000 mužov, široké masy obyvateľstva zaujali skôr vyčkávacie stanovisko.

Roku 1848, 9. 12. – slovenskí dobrovoľníci podstatne prispeli k porážke maďarských vojsk v Budatíne.

Roku 1849, 9. 1. – rakúsky minister vnútra a školstva predložil ministerskej rade vo Viedni plán na reorganizovanie ríše.

Uhorsko malo byť rozdelené podľa národnostných celkov.

Roku 1849, 13. 1. – po obsadení Turčianskeho Sv. Martina Götzovým vojskom spolu so slovenskými dobrovoľníkmi sa konalo ľudové zhromaždenie, na ktorom ohnivo rečnil Hurban. Podobné zhromaždenia sa konali aj v iných mestách pri obecnom odovzdávaní obecnej správy do rúk Slovákom (Dolný Kubín, Banská Bystrica, Brezno, Zvolen).

Roku 1849, 4. 3. – rakúsky cisár František Jozef I. vydal okrojovanú ústavu, ktorá nastoľovala centralizmus, ale aj zásadu jazykovej a národnej rovnoprávnosti.

Roku 1849, 20. 3. – Slovenská delegácia predložila cisárovi Prosbopis, v ktorom sa nachádzala i žiadosť o oddelenie Slovenska od Uhorska.

Roku 1849, 13. 4. – Štúr, Hodža a Hurban podali vo Viedni ďalšiu žiadosť na zriadenie samostatného Slovenska v rámci monarchie. Nátlak maďarskej šľachty a váhavosť cisárových poradcov zapríčinili odkladanie konkrétnych krokov panovníka.

Roku 1849, 8. 5. – katolícky kňaz Jozef Kozáček, farár vo Zvolene, ktorý mal dobré vzťahy k viedenskému dvoru a v marci viedol slovenskú delegáciu k cisárovi, podpísal spolu s Hodžom a Andrejom Radlinským novú petíciu, aby cisár vydal manifest pre slovenský národ, ktorým by uzákonil jeho národné a štátoprávne požiadavky.

Roku 1849, 10. 7. – začali vychádzať vo Viedni Slovenské noviny, ako oficiálny vládny orgán pre Slovensko. Boli písané v novej stredoslovenskej slovenčine a spočiatku, najmä príspevkami Andreja Radlinského, propagovali myšlienku samostatného Slovenska ako korunnej krajiny Habsburskej ríše. Čoskoro sa však dostali pod priamy vplyv Jána Kollára a jeho prívržencov.

Roku 1849, 13. 8. – cisárske vojská, ktorým prispel svojou pomocou aj ruský cár Mikuláš I., porazili v bitke pri Világoši maďarské revolučné vojská a zlikvidovali Kossuthovu revolúciu. Slováci sa usilovali ďalšími petíciami, ba i 100 člennou delegáciou (7. 10.) u samého cisára dosiahnuť splnenie svojich národných požiadaviek, ale viedenská vláda postupovala podľa svojich plánov voči celému porazenému Uhorsku: rozčlenenie územia koruny na vojenské administratívne dištrikty, zavedenie nemčiny ako úradného jazyka, menovanie vojensko-civilného správcu.

Roku 1849, 20. 9. – boli rozpustení slovenskí dobrovoľníci.

Roku 1849, 1. 11. – cisár František Jozef I. zrušil uhorskú ústavu z roku 1848, rozpustil uhorský snem a zrušil uhorskú vládu, ba i tradičnú župnú samosprávu a začlenil Uhorsko ako korunnú krajinu do jednotnej monarchie. Vyčlenil z neho iba Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko a Vojvodinu, ktoré dostali vlastnú samosprávu a boli podriadené priamo Viedni. Horlivým vykonávateľom tejto novej absolutistickej politiky viedenského dvora sa stal minister vnútra a spravodlivosti Alexander Bach.

Roku 1849, 21. 11 – boli definitívne rozpustené slovenské dobrovoľnícke vojenské zbory.

Roku 1849, 7. 12. – panovník prijal na osobitnej audiencii dôstojníkov zrušených slovenských dobrovoľníckych útvarov a ubezpečil ich, že slovenské veci budú vyriešené na všeobecnú spokojnosť. To však bolo aj takmer všetko, čo dosiahlo slovenské povstanie z rokov 1848-1849. Viacerí vedúci slovenskí činitelia sa potom dostali do vyšších úradov v slovenských župách a najmä v prvých rokoch rozvinuli a napomáhali dôležité iniciatívy na kultúrnom poli.

Roku 1849 – začali v Pešti vychádzať Katolícke noviny.

Roku 1858

  • bol vydaný almanach Concordia,
  • začalo nové úsilie o národnú jednotu Slovákov.

Roku 1859 – Andrej Radlinský zorganizoval podpisovú akciu za uvedenie slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka na Slovensku.

Roku 1860 – cisár František Jozef I. vydal októbrový diplom, v ktorom pripustil isté demokratické slobody a dovolil používať slovenčinu popri nemčine a maďarčine v 23 uhorských župách.

Roku 1861 – sa uskutočnilo memorandové zhromaždenie v Martine a prijalo Memorandum slovenského národa. Jeho cieľom bolo dosiahnutie zákonného uznania slovenského národa a určitej miery samosprávy.

Roku 1862, 21. 8. – cisár František Jozef I. povolil založiť Maticu slovenskú a tri slovenské gymnáziá (Veľká Revúca, Turčiansky Sv. Martin a Kláštor pod Znievom), pričom Slováka Jána Francisciho menoval za župana Liptovskej stolice. V tom istom roku bolo otvorené prvé evanjelické patronátne gymnázium v Revúcej ako vyššia stredná škola.

Roku 1863 – prebehlo zakladajúce valné zhromaždenie Matice slovenskej v Martine.

Roku 1867

  • prebehlo Rakúsko-uhorské (maďarské) vyrovnanie,
  • v Turčianskom Sv. Martine bolo otvorené druhé slovenské evanjelické patronátne gymnázium ako nižšia stredná škola.

    Roku 1868 – založil bratislavský mešťan Okrášľovací spolok ako prvé dobrovoľné združenie v Uhorsku so zameraním na starostlivosť o životné prostredie. Na ustanovujúcej schôdzi vypracovali stanovy spolku, zvolili predsedu, tajomníka, pokladníka, strážcu múzea a členov výboru.

Roku 1870

  • vznikol Spolok sv. Vojtecha v Trnave, ktorý začal vydávať ako svoj orgán Katolícke noviny, začalo sa hromadné vysťahovanie Slovákov zo Šariša do Ameriky.


Roku 1871 – 12. 1. – v Liptovskom Hrádku bola zriadená prvá a jediná poľnohospodárska škola v Uhorsku s vyučovacím jazykom slovenským,

6. 6. – novozaložená Slovenská národná strana sa predstavila slovenskej verejnosti v Turčianskom Sv. Martine. Za svoj základný politický program považovala požiadavky formulované Memorandom národa slovenského v roku 1861.

Roku 1874 – maďarská vláda zatvorila tri slovenské gymnáziá: v Revúcej, v Martine a v Kláštore pod Znievom. Na pomaďarčenie chudobných slovenských katolíckych detí sa začala akcia „ochrany sirôt“. Deportovali ich na „Dolnú zem“, kde boli pridelené do kalvínskych maďarských rodín. Prvým transportom odviezli z Trenčianskej stolice 400 detí.

Roku 1875 – bola zatvorená Matica Slovenská a bol skonfiškovaný celý jej majetok. Minister vnútra Kálman Tizsa na zasadnutí snemu vyhlásil, že v Uhorsku nepozná nijaký slovenský národ. Vo voľbách do uhorského snemu nebol zvolený ani jeden slovenský kandidát.

Roku 1883 – založili v Nitre Femke (Felvidéki magyar közművelődösi egyesűlet/Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok), ktorý mal za cieľ systematickú maďarizáciu slovenskej spoločnosti.

Roku 1884 – v Turčianskom sv. Martine založili „Hornouhorskú Tatra banku“ (8 290 účastín s kapitálom 400 000 zlatých), ktorá sa postupne stala najväčším slovenským peňažným ústavom.

Roku 1886

po úspešnej písomnej maturitnej skúške na katolíckom gymnáziu v Levoči bol pre podozrenie z „panslavizmu“ zo všetkých škôl Uhorska vylúčený študent Vavro Šrobár spolu s ďalšími siedmimi študentmi. Zatrpknutý odišiel do Prahy, kde sa pod vplyvom prof. Tomáša Masaryka z nadšeného Slováka stal jeden z najtvrdších „čechoslovakistov“, začala svoju činnosť vlajková loď slovenského peňažníctva – banka Tatra.

Roku 1887

  • 24. 2. – uhorská vláda dala z Trenčianskej župy deportovať 170 slovenských detí do južných maďarských krajov. Tieto akcie pokračovali až do roku 1892,

30. 5. – z katolíckeho seminára v Pešti boli pre svoje národné presvedčenie vylúčení bohoslovci Andrej Bielek, Peter Rovnianek a M. Vladár. Pre podobné dôvody vylúčili z Nitrianskeho seminára Jozefa Minárika a Rudolfa Formánka.

Roku 1889 – vydalo nakladateľstvo J. Otto v Prahe Sprievodcu po Slovensku. Kniha obsahuje 108 strán, niekoľko mapiek a obrázkov a predstavuje ucelený systém turistických ciest a chodníkov po Slovensku. Autorom knihy je Dr. František Sláma.

Roku 1890 – na Slovensku sa konali prvé oslavy 1. mája. Vznikla Sociálno-demokratická strana Uhorska. Úradné štatistiky Uhorska vykazovali 8 240 000 Maďarov a 1 910 000 Slovákov.

Roku 1892 – v poslednom roku akcie presídľovania slovenských detí do čisto maďarských krajov vyviezli z Nitrianskej župy 174 chlapcov a dievčat.

Roku 1893 – predsedníctvo SNS sa rozhodlo vystúpiť z pasivity a oživiť činnosť strany organizovaním ľudových zhromaždení. SNS sa zúčastnila na ustanovujúcej konferencii predstaviteľov národnostných strán Rumunov, Srbov a Slovákov vo Viedni, ktorej cieľom bolo spoločnými silami presadzovať program federalizácie Uhorska na základe národných autonómií. Trnavský kanonik František Richard Osvald (1845-1926) začal vydávať literárny almanach Tovaryšstvo. Do roku 1900 vyšli tri zväzky tohoto almanachu,

24. 4. – bola v Martine založená Muzeálna slovenská spoločnosť. Začala účinkovať 22. augusta 1895 a bola až do roku 1919 určitou náhradou rozpustenej Matice slovenskej. Jej prvým predsedom bol katolícky kňaz, botanik európskeho mena, Andrej Kmeť (1841-1908).

Roku 1895 – uskutočnil sa národnostný kongres zástupcov Rumunov, Slovákov a Srbov v Pešti.

Roku 1896 – uhorská vláda vyhlásila „milenárne oslavy zaujatia vlasti“, ktorých cieľom mala byť intenzívnejšia maďarizácia nemaďarských občanov Uhorska. Hlavným prostriedkom bolo založenie tisíc čisto maďarských škôl na nemaďarských územiach Uhorska,

28. 5. – rímska Kongregácia biskupov vydala pre Uhorsko úpravu, podľa ktorej biskupi mali dôrazne napomenúť farárov a učiteľov náboženstva, aby veriacim, ktorí nevedia po maďarsky, neprednášali kresťanské náuky v maďarskom jazyku skôr, než by dokonale ovládali maďarský jazyk. Tak to vyžaduje večné spasenie dietok a všeobecné dobro. Rímske príkazy ostali v Uhorsku mŕtvou literou, lebo maďarská vláda zakázala tieto úpravy čítať. Naviac viacerí biskupi vydali kňazom a učiteľom celkom opačné nariadenia.

Roku 1901 – začala politická aktivizácia Slovenskej národnej strany a bola obnovená účasť Slovákov vo voľbách.

Roku 1904 – začali vychádzať Slovenské robotnícke noviny, orgán slovenských sociálnych demokratov.

Roku 1905, 14. 12. – slovenskí stúpenci Zichyho Ľudovej strany, vzhľadom na to, že sa strana odklonila od pôvodného programu podporovať národné práva nemaďarských občanov Uhorska, na dôvernej porade v Žiline vydali manifest, ktorým verejnosti oznámili, že opúšťajú túto stranu a založili novú, Slovenskú ľudovú stranu. Formálne sa však Slovenská ľudová strana ustanovila až 18. 3. 1906.

Roku 1906

v školskom roku 1905-1906 sa vyučovalo po slovensky už iba v 241 školách, kým v roku 1890 bolo takých škôl 1115.

 

Roku 1907

  • začali sa uplatňovať Apponyiho školské maďarizačné zákony, nasledovalo pomaďarčovanie v Uhorsku a obmedzenie vyučovania v materinskej reči,
  • českí intelektuáli Dr. Edvard Lederer, Adolf Heyduk a Karel Kálal upozornili nórskeho spisovateľa a politika Björntjerne Björnsona na duchovnú genocídu Slovákov maďarskými úradmi. Björnson uverejnil ich list v Paríži, v Mníchove a v Ríme pod titulom Maďari ako utláčatelia, čo vzbudilo pozornosť Európy. Björnson sa stal prvým európskym advokátom slovenského národa odsúdeného na zánik,

  • 27. 10. – sa uskutočnila tragická vysviacka kostola v Černovej. Maďarskí žandári strieľali do zhromaždeného davu veriacich, ktorí protestovali proti maďarským kňazom vyslaným do obce, aby vysvätili nový kostol. Zavraždili 15 osôb, mnohých ďalších poranili. Občania Černovej žiadali, aby kostol vysvätil ich rodák Andrej Hlinka, z ktorého iniciatívy bol kostol postavený. Maďarské súdy potom ešte odsúdili 22 mužov a 16 žien spolu na 36 rokov a 6 mesiacov väzenia. Takýto krvavý teror vzbudil pozornosť celej Európy a situáciu v Uhorsku začali študovať aj zahraniční publicisti a historici,

  • november – Andrej Hlinka, odvolanie ktorého súd odmietol, nastúpil do maďarskej väznice v Segedíne, v ktorej bol väznený až do februára 1910.

Roku 1909 – Rímska Kongregácia koncilu odmietla potvrdiť cirkevné tresty, ktorými biskup Párvy postihol Andreja Hlinku.

Pápež Pius X. dal za pravdu Hlinkovi a biskup musel odvolať všetky cirkevné tresty, ktoré naňho uvalil. Urobil tak 8. 4. 1909.

Roku 1911 – ministerskému predsedovi Uhorska bolo predložené Memorandum slovenských jazykových a školských požiadaviek. Uhorská vláda na memorandum nereagovala.

Roku 1913, 29. 7. – pod vedením Andreja Hlinku vznikla Slovenská ľudová strana.

Roku 1914,

  • marec – predsedom Slovenskej národnej strany sa stal Matúš Dula,

28. 7. – Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku, začala Prvá svetová vojna.

Roku 1915, 23. 10. – na spoločnej konferencii Slovenskej ligy a Českého národného združenia v Clevelande uzavreli prvú dohodu o spolupráci amerických Čechov a Slovákov. Clevelandská dohoda predvídala „spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným právom užívania slovenského jazyka, s vlastnou finančnou a politickou správou, so štátnym jazykom slovenským“.

Roku 1916 – vznikla Česko-slovenská národná rada v Paríži.

Roku 1917, 16. 12. – Milan Rastislav Štefánik (1880-1919) dosiahol, že francúzska vláda dala súhlas na organizovanie česko-slovenského vojska vo Francúzsku.

Roku 1918

  • 21. 4. – Milan Rastislav Štefánik podpísal v Ríme s talianskym predsedom vlády V. E. Orlandom „Dohodu medzi talianskou vládou a Národnou radou Česko-Slovenských krajov“, ktorou Talianske kráľovstvo uznalo česko-slovenské vojsko ako autonómnu jednotku, závislú z hľadiska národného, politického a právneho od „Národnej rady Česko-Slovenských krajov“. Podľa niektorých autorov to bolo prvé uznanie ešte nejestvujúceho česko-slovenského štátu,

  • 1. 5. – sa konalo prvomájové zhromaždenie sociálnych demokratov v Liptovskom Mikuláši,

  • 24. 5. – na tajnej porade Slovenskej národnej strany, na ktorej sa stretli predstavitelia všetkých politických zoskupení na Slovensku, Andrej Hlinka (1864-1938) vyhlásil: „Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za česko-slovenskú orientáciu. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

  • 30. 5. – do Ameriky prišiel predseda Česko-Slovenskej národnej rady, profesor Tomáš Garrigue Masaryk (1918-1935) a vo svojom prejave k Slovákom vyhlásil „Budú slobodné Čechy a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo a iné inštitúcie budú slovenské, v Čechách české“. Na základe tohto vyhlásenia predstavitelia slovenských a českých spolkov podpísali dohodu o spoločnom štáte Slovákov a Čechov tzv. Pittsburgskú dohodu. Zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala Slovákom, že „v samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec“. Dr. M. R. Štefánik Pittsburskú dohodu ani dodatočne nepodpísal,

  • 2. 6. – slovenskí vojaci trenčianskeho 71. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády sa vzbúrili v srbskom Kragujevaci. Po potlačení vzbury 8. júna bolo vojenským stanným súdom 44 vojakov odsúdených na smrť zastrelením a toho istého dňa bol rozsudok vykonaný,

  • 29. 6. – francúzska vláda uznala Česko-Slovenskú národnú radu za česko-slovenskú vládu a jej légie za spojenecké vojsko.
    Veľká Británia tak urobila 9. augusta a Taliansko 3. októbra,

  • 3. 9. – vláda USA uznala Česko-Slovenskú národnú radu ako vládu de facto,

  • 28. 10. – v Prahe bola vyhlásená Česko-Slovenská republika na čele s prezidentom Tomášom G. Masarykom,

  • 30. 10. – prijatím Deklarácie slovenského národa sa Slováci vyslovili za začlenenie Slovenska do Česko-Slovenského štátu. Táto deklarácia bola prijatá nezávisle od dva dni starého vyhlásenia z Prahy a preto by sme mali na Slovensku oslavovať nie 28.10 ale 30.10. sviatok vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky.

Všetky informácie v časti Slovensko 1841-1918 sú čerpané z voľne sprístupnených zdrojov. Ďakujem všetkým, ktorí tieto údaje zozbierali a sprístupnili. Všetky informácie uvedené v tejto stati sú voľne sprístupnené.

Návrat hore